Bolo nás sedem. Ako tých pištoľníkov v onom slávnom americkom westerne. Chris, Vin, Britt, Lee, Harry, Bernardo a Chico. Kto by nepoznal príbeh siedmych statočných, čo obletel celý svet? Aj nás bolo sedem. No nie sedem statočných. Skôr sedem darebákov z Leopoldova. Príslušníkov spodiny ľudskej spoločnosti. Bol som jedným z nich. Všetci sme mali čosi spoločné, ale každý bol svojím spôsobom iný. Čo sme mali spoločné, bol zaslúžený pobyt za mrežami. Všetci sme boli kriminálnici a každý z nás mal čosi na rováši. Každý čosi iné. Niektorí z nás boli malí darebáci, iní zločinci ťažkého kalibru.
A čo ja? Aký som bol ja? Ale veď posúďte sami! Prečítajte si môj príbeh a súďte. Ale súďte bez predsudkov a bez zášti. Súďte tak úprimne, ako úprimne ja píšem tento svoj tragický príbeh.
Pravda je, že som sa nenarodil ako anjel. Anjelom nie je nikto z nás, ľudí z mäsa a kostí. Taký sa ešte nenarodil. Aj biblický Mojžiš, ktorý vyviedol vyvolený národ z egyptského otroctva, bol vrahom. Zabil egyptského dozorcu. A predsa práve prostredníctvom neho zveril Boh ľudstvu Dekalóg - desať Božích prikázaní. A čo svätý Pavol, apoštol národov? Veď bol pred svojím obrátením krutým prenasledovateľom kresťanov. Zúčastnil sa kameňovania svätého Štefana a nielenže nezasiahol, ale dokonca schvaľoval počínanie svojich spoločníkov. Bol vlastne spoluvinníkom vraždy prvého mučeníka z radov nasledovníkov Ježiša Krista. Vtedy sa ešte volal Šavol a keďže sa nesmel priamo zúčastniť na kameňovaní, chcel mať aspoň spoluúčasť na ňom tak, že strážil plášte mužov, ktorí prvomučeníka zabíjali. A predsa práve jeho si Boh vyvolil za apoštola národov.
Všetci hrešíme. Niekto viac, iný menej. Ja som veľký hriešnik a spáchal som veľa hriechov. Vyznávam Všemohúcemu Bohu i vám, sestry a bratia v Kristu, že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. Výpočet mojich hriechov by bol dlhý ako týždeň pred výplatou. Nechcem nič skrývať ani vylepšovať. V mojom živote sa toho veľa pobabralo. Niečo mojou vinou, niečo nie. Mal som iba 2 mesiace, keď mi pochovali otca. Matka sa ma zriekla a odišla bývať k novému amantovi. Odložila ma k svojím rodičom, mojím starým rodičom. A tak som sa už ako batoľa stal sirotou mŕtveho otca a žijúcej matky. Vychovávali ma starí rodičia, ktorých som si zamiloval ako vlastných rodičov. Ách, mami, mami! Nechcem a nemám právo ťa súdiť. Všetkých nás bude raz súdiť Pán. Snažím sa ťa pochopiť. Bola si ešte mladá a chcela si žiť. Ale prečo si sa ma zriekla? Či ma vari odmietal otčim? To sa sotva niekedy dozviem. Ale tá bolesť, ktorú si mi spôsobila, nikdy neprebolela. Možno aj preto som vyrastal ako vzdorovité decko. Jedného dňa akási priveľmi energická úradníčka rozhodla od stola o tom, že starí rodičia na moju výchovu nestačia a tak ma štát šupol do detského domova. Ja viem, bol som problémové decko, ale ako ukázal život po istom čase, decák nebol dobrým riešením. Spočiatku som sa búril, ale proti odporu dospelých bola detská vzbura vopred odsúdená na neúspech. Napokon som sa prispôsobil, ba svojím spôsobom som prišiel decáku na chuť. Starší chalani ma učili abecedu hriechov. Chodili sme do samoobsluhy kradnúť alkohol, či cigarety, spávali sme s dievčatami z decáku, proste žili sme ako ozajstní pohania. Ale šťastie som v tomto spôsobe života nenašiel. Môj život zákonite smeroval do záhuby. Nemal som šancu vyhnúť sa šikmej ploche. A tak ma neminula polepšovňa a útek z nej, pri ktorom som takmer prišiel o život. Pri zoskoku z vysokého plota som spadol na tyč, ktorá trčala zo zeme. Dlho som balansoval medzi životom a smrťou. Celé nekonečné mesiace som trávil v nemocnici. Možno by bolo bývalo lepšie, keby ma bol vtedy Boh povolal k sebe, ale Všemohúci Pán rozhodol inakšie a ja Jeho rozhodnutie akceptujem. A tak som sa vrátil do života, hoci s následkami zranení, ktoré ma budú sprevádzať až do smrti. Ba, nakrátko sa na mňa usmialo prchavé šťastie. Mohol som sa vrátiť k dedkovi a konečne začať žiť svoj život podľa vlastných predstáv. Čoskoro som sa aj oženil. Lenže to manželstvo sa nevydarilo a ja som to riešil po svojom. Dnes viem, že to bolo hlúpe, ale... bol som mladý a nedostal som pevné základy do života. Okrem toho som bol až príliš poznačený minulosťou a to ma akosi automaticky vyraďovalo z prostredia ľudí, ktorí ma obklopovali. Tú priepasť nebolo také ľahké prekonať a ja sám som na to nemal.
Začal som piť a to bol začiatok konca. Rútilo sa to so mnou dolu kopcom a ja som to nedokázal zastaviť. Len som padal a padal. Pil som, hrešil, žil som ako pohan. Lenže prišli aj horšie veci. Zvlášť je mi ľúto toho gréckokatolíckeho kňaza vtedy tam v Cabove, ktorého sme okradli a poviazali. Dodnes som sa neprestal za to hanbiť. Chudák, dlho tam tak ležal a veľa si vytrpel. Ešte šťastie, že ho ľudia včas našli, lebo by tam bol vypustil dušu. Ale nevypustil. Vďaka Bohu, že ho ochránil a že teda nemám na rukách ľudskú krv.
Lenže môj život sa už beznádejne kĺzal po šikmej ploche a nebolo sily, ktorá by bola zvrátila môj pád do záhuby. Nasledovali kriminály, až som sa ocitol v Leopoldove. Veľa hriechov je zapísaných v mojej úbohej duši. Ale vražda, za ktorú ma zamurovali do tohto obrovského kamenného labyrintu v Ilave, takýto hriech medzi mojimi hriechmi nie je. Akože je Všemohúci nado mnou, takýto hriech som nikdy nespáchal. Moje ruky nie sú poškvrnené krvou iného človeka. Nemám na čele Kainovo znamenie a Všemohúci to veľmi dobre vie. Vlastne by som mohol povedať: „Čo na tom, že si ľudia myslia o mne len to najhoršie, keď Všemohúci pozná pravdu?“
Áno, je to pravda. Najdôležitejšie je, že Boh pozná pravdu a bude ma súdiť spravodlivo. Pred Bohom sa nemusím obhajovať, nemusím dokazovať, že nie som vrah. On to veľmi dobre vie.
Lenže ja chcem očistiť svoje meno aj pred ľudskou spoločnosťou. Už kvôli mojim deťom a blízkym, ktorí patria k tomu istému rodu ako ja. Kvôli nim, ale aj kvôli sebe. Viem si predstaviť aj užitočnejší spôsob jestvovania, ako zabíjať najlepšie roky života vo väzenskej cele za zločiny, ktoré spáchal niekto iný. Preto chcem v očiach ľudí očistiť svoje meno. Aby meno Uriga neznamenalo to isté ako vrah a vyvrheľ ľudskej spoločnosti. Nemôžem a ani nechcem tajiť svoje previnenia. Prosím Všemohúceho Boha i vás, sestry a bratia v Kristu, o spravodlivý trest za ne. No nechcem, aby niekto bez príčiny hádzal na mňa všetko blato celého sveta. Nechcem byť hanobený za veci, ktorých som sa nikdy nedopustil. Chcem spravodlivosť. Chcem pravdu. Pravdu a nič iné než pravdu. Tak mi Pán Boh pomáhaj!
Toto je hlavný dôvod, pre ktorý píšem tento príbeh. Nie je to tak dávno, čo som požiadal o test DNA, aby som dokázal svoju pravdu, no nepochodil som. Zrejme ešte stále komusi záleží na tom, aby nevyšla najavo skutočná pravda o udalostiach v Leopoldove v roku 1991. Ale ja nehodlám hodiť flintu do žita. Budem bojovať za to, aby svet spoznal skutočnú pravdu. Dokiaľ žijem, stále mám šancu a nikdy sa jej dobrovoľne nevzdám.
A úplne nakoniec je dôležité uviesť, že nasledujúce riadky sú historicky vernou rekonštrukciou skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov v roku 1991. Sú zachované skutočné časové a geografické údaje. Skutočné je aj moje meno. Mená ostatných postáv deja sú - z pochopiteľných dôvodov - buď pozmenené, alebo sú uvedené prezývky týchto postáv.
Komentáre
Prehľad komentárov
cau milos urcite ma poznas zaujimave citanie
potrebujem pomoc
(Barbara, 11. 2. 2016 12:29)Je tu niekto, kto by mi odpovedal na niekoľko otázok?
ničomu neverte
(sen, 10. 1. 2015 15:55)uriga je tupý debil a čo tu čítate sú rozprávky a iba magor tomuto môže uveriť . uriga bol a aj je bezvýznamné hovno , nula .
......
(Salome, 27. 3. 2012 11:58)
Zaujímavé čítanie...každý máme svoje hriechy...svoje detstvo, ktoré nás nasmeruje k životu...a niečo je aj v nás samých...
Žiadny človek nie je až tak múdry, aby vedel o všetkom zle, ktoré koná!
Veľa šťastia!
sused
(Matus, 23. 12. 2011 18:40)