V nasledujúcich dňoch sa zžívam s novým prostredím. Treba povedať, že si vo väznici nežijem zle a mnohí by si to so mnou radi vymenili, ale mňa kvári smútok a starosti. Často sa v myšlienkach vraciam k deťom a manželke Maríne, ktorá sa mi odmlčala. Túžim byť s nimi a obšťastňovať ich svojou láskou, ale moja láska nemá šancu preniknúť cez hrubé múry väzenia. Som hermeticky uzavretý v tejto nedobytnej bastile. Poniektorí ľudia tvrdia, že lásku nezastavia žiadne bariéry či hranice. Iní zase hovoria, že láska aj hory prenáša, všetko môže a vždy napokon zvíťazí. Ja sa však na takéto filozofické úvahy dívam skepticky. Nemôžem sa ubrániť presvedčeniu, že tu, v tomto slzavom pozemskom údolí, je láska veľmi obmedzená rôznymi prekážkami a že príliš často prehráva. Ale aj keď je víťazstvo lásky už po tisícročia poväčšine len zbožným želaním pozemšťanov, bez lásky nemá zmysel žiť, takže za ňu treba bojovať viac ako za svoju vlasť. Tak to cítim vo svojom srdci a preto som odhodlaný bojovať za lásku Maríny až do konca. Viem, že Marína je pod vplyvom svojich príbuzných, ktorí ju neustále popudzovali proti mne – tejto škvrne na dobrom mene rodiny -, ale napriek tomu sa nevzdávam.
Po desiatich dňoch pobytu na novej štácii dostávam list od svojej sestry. Píše mi, že bola navštíviť Marínu a nechtiac videla, ako sa príbuzní snažia presvedčiť moju manželku, aby sa nechala so mnou rozviesť. Marína im vraj dosť dlho odolávala, ale potom sa s plačom rozbehla do spálne. Pri čítaní týchto slov to vo mne zovrie, ako láva v sopke. Nedokážem pripustiť – a to sa mi neskôr stáva osudným -, že príbuzní Maríny majú aj kus pravdy. Predsa len som kriminálnik a ťažko môžem očakávať od ľudí tam vonku, že prejavia pochopenie pre moje položenie. Lenže ja, ako vždy, reagujem impulzívne. Okamžite sa vo mne rodí rozhodnutie, že ujdem a doma to všetkým vytmavím. To je tá moja nešťastná povaha. Vždy som bol typom búrliváka, človeka, ktorý sa búril proti všetkým konvenciám tohto sveta. Bohužiaľ, moja vzbura voči svetu mi nadobro zahatala cestu k rodine a k normálnemu spôsobu života. A tak som sa sám raz prevždy vydelil z okolitého sveta.
Po prečítaní listu sa ešte dlho nedokážem ukľudniť. V hlave sa mi honia divoké myšlienky:
„Musím navštíviť svoju rodinku! Za každú cenu! Budú ma všetci považovať za agresívneho násilníka a kriminálnika, ale nech! Veď tak mnohí uvažujú už aj teraz. Marína a deti sú tým najdôležitejším, čo na tomto svete mám a ja nikomu nedovolím, aby rozbil moju rodinu. Keby ma Marína neľúbila a sama by chcela rozviesť sa so mnou, nemohol by som jej v tom zabrániť. Lásku nikomu nemožno nanútiť, preto by som jej slobodné rozhodnutie rešpektoval a nebojoval by som s veternými mlynmi. Ale nikomu nedovolím zničiť moju rodinu tým, že ju násilím rozdelí! Stratiť deti vinou tých pokrytcov je horšie, ako stratiť zrak, či sluch. To nikdy nedovolím! Veď tí sa budú triasť, keď sa im zjavím doma ako duch! Všetkým vynadám tak, že na to do smrti nezabudnú a Marínu budú obchádzať na kilometer! Musím to urobiť, lebo ak niečo nepodniknem, tak si tu rovno môžem hodiť mašľu! Načo mám žiť bez toho, čo dáva zmysel môjmu životu a napĺňa ho?! Musím ujsť a dokázať tak tým pokrytcom, že sa môžem hocikedy zjaviť doma a nakopať im zadky. Nič iné na nich neplatí, tak čo mi ostáva? Nie je to síce správne, ale zrejme je to jediné riešenie, ktoré mám k dispozícii. Ak je pravda to, čo mi hovoril Laco, pripojím sa k nemu a k Blonďákovi, aby ma nepokladali za špinavca, ktorý im pokazí útek tým, že ujde pred nimi.“
Od myšlienky k činu nebolo u mňa nikdy ďaleko a ja som už rozhodnutý. Konám presne tak, ako uvažujem. Ešte v ten istý deň, hneď po príchode Laca z práce, si ho nechávam zavolať a hovorím mu:
„Premýšľal som o tvojej ponuke na útek a rozhodol som sa ísť s vami.“
„To som rád,“ odpovedá Laco, „ale keď si moju ponuku pred pár dňami odmietol, dal som tú istú ponuku Maťovi a on to hneď prijal. Maťo mi hneď navrhol, aby sme prizvali aj teba, ale keďže som poznal tvoj názor na útek cez katakomby, požiadal som Maťa, aby o tom pred tebou radšej mlčal. Dúfam, že nič proti tomu nemáš.“
„Nie. Jeden viac, alebo menej, to je jedno. Vonku pôjdeme každý svojou cestou. Idem s vami len preto, aby si si nemyslel, že som špinavec, ktorý ti zmaril to, čo už máš dlho pripravené. A teraz by som rád vedel, ako a odkiaľ tam dostaneme autogén a ako sa tam dostanem ja, keď nerobím na bezke.“
„To je jednoduché, Miloš. Na bezku sa dostaneš tak, že jedného z tých, ktorí tam pracujú, opijeme tak, že prespí dva dni. Referent, ktorý vodí muklov do práce, všetkých nepozná. Pre neho je dôležitý počet muklov. Zráta ich a ide sa. Maťo robí na zelenine, takže nebude preňho problém prísť k nám. Pracuje neďaleko od nás a prichádza k nám denne. A čo sa týka autogénu, je nám na bezke k dispozícii. Nebude problém dostať ho do šachty, ak s nami pôjdeš aj ty.“
„Dobre, na budúci týždeň si to pôjdem obzrieť a potom podľa možností ujdeme.“
„Fajn. Sme dohovorení,“ konštatuje Laco a odchádza na svoju celu.
Tak, a kocky sú hodené! Je rozhodnuté! Bože, tá moja zbrklá povaha! Koľko nešťastia som si mohol ušetriť, nebyť unáhlených rozhodnutí! Keď tak nad tým s odstupom času uvažujem, bola to lákavá pasca a ja som vo svojom egoizme, zaujatý sám sebou a svojimi problémami, pristúpil nato, že pôjdem s nimi. Nie som naivný, ale vedel som, že im príslušníci nosia alkohol, tabletky na klepanie a iné veci. Dilino si po väznici chodil opitý a niektorí príslušníci to ignorovali. Tí, ktorým sa to nepáčilo, iba bezmocne krútili hlavami. Mnohí z nich hovorili, že i keby zasiahli, nič tým nedosiahnu, lebo Dilino je zhora krytý a oni si nechcú narobiť nepríjemnosti. Dilino sa správal, akoby naozaj bol riaditeľom väznice. Preto si získal môju dôveru, i keď pochybností som sa nezbavil až do tragického konca.
Po odchode Laca sa obliekam do teplákov a idem si zacvičiť. Na chodbe stretávam Dilina, po prvýkrát triezveho. Dilino sa pýta:
„Grizly, máš môj nôž?“
„Áno. Hovoril si mi predsa, že si ho môžem nechať. Veď ty máš takých nožov sedem, či osem.“
„No, vieš... zajtra mám návštevu a chcem tie nože dať našim. Mám pre nich aj sekerky a iné veci. Sľúbil som im to, preto ten nôž potrebujem. Vráť mi ho a ja ti dám urobiť iný! Pokiaľ viem, dal si si už nejaké nože aj sám vyrobiť.“
Vraciam nôž Dilinovi. Veď jeden už mám vlastný a teraz, keď som sa rozhodol pre útek, nôž už potrebovať nebudem. Nebudem predsa vláčiť odtiaľto nože domov bratovi! Veď tie nože mali byť pre brata len lákadlom, aby ma prišiel do väzenia navštíviť. Už-už sa chystám odísť, keď si zrazu spomeniem na Miťovu prosbu. Preto zavŕtam do Dilina tvrdý pohľad a pálim naňho z ťažkej artilérie:
„Počul som, že sústavne znásilňuješ Laca. Ododnes je s tým koniec! Neopováž sa ho viac dotknúť! Jasné?“
Dilino si nasadzuje masku prekvapenia, ale nenechá sa vyviesť z miery a pohotovo odvetí:
„Grizly, neviem, čo ti kto nahovoril, ale je to šialenstvo. Mám zajačikov, koľko len chcem, a k tomu aj svoju kurvu. Laco sa mi ponúka sám a keďže je dobrý, beriem ho. Za služby mu dobre platím. Čo myslíš, odkiaľ má marlborky, čokolády, kávy a iné veci? Všetko má odo mňa. Laco je tá najdrahšia kurva, akú som kedy mal. Ten Blonďák, ktorý s Lacom žije a od žiarlivosti si trhá vlasy, mu nemôže dať ani korunu. Je to žobrota. Laco s ním žije len preto, lebo ja ho nestíham obrábať a už som celkom vyťahaný. Ale ak chceš, nechám ho kľudne na pokoji. No najprv si to vybav s ním, aby za mnou nelozil!“
„Sorry, Dilino. Tvoje slová - ak sú pravdivé - menia celú situáciu. Idem si to hneď preveriť.“
Rozchádzame sa a každý z nás ide svojou cestou. Dilino na ktorúsi celu hrať karty, ja namiesto do posilňovne mierim na Lacovu celu. Keď vstupujem, zbadám na zemi sfetovaného Miťa, ktorý sa na mňa pozerá ako na nejaký prízrak. Pritom čosi nezrozumiteľne bľaboce. Schytím ho okolo ramien a ukladám na posteľ. Sotva však poodídem od postele, Miťo sa skotúľa na zem a zalezie pod posteľ. Tam sa s niekym nezrozumiteľne rozpráva. Pokúšam sa ho vytiahnuť spod postele, ale Laco ma odhovára od môjho zámeru:
„Nechaj ho, Miloš! On teraz telefonuje s mimozemšťanmi. Robí to každý deň. Je zbytočné dávať ho na posteľ, lebo po chvíli je zase pod posteľou. Alebo vojde do záchoda, kľakne si pred záchodovú misu, strčí do nej hlavu a takto sa rozpráva s Bohom, či s mimozemšťanmi.“
Je mi Miťa ľúto.
„Mal by sa liečiť,“ hovorím Lacovi.
„V tom prípade by sa muselo liečiť osemdesiat percent muklov, ktorí tu sú,“ oponuje Laco.
„Súhlasím,“ hovorím mu, „ale neprišiel som kvôli tomu. Hovoril som s Timim a on mi povedal, že ťa nikdy neznásilnil.“
„Nikdy som nepovedal, že ma znásilnil. To hovorí Miťo. Ja chodím za Timim sám. Je to magor, ktorého využívam. Vyfajčím ho tak, že mu vykrúca prsty na nohách, a on urobí, čo chcem.“
„Pred pár dňami si mi hovoril, že ťa nechce zobrať na útek a dnes mi hovoríš, že je to magor, ktorý urobí to, čo ty chceš...“
Laco mi pohotovo skáče do reči:
„Miloš, je to trochu inakšie. Minule som sa zle vyjadril. Prepáč! Totiž Timi mňa na útek zoberie okamžite, ale nechce vziať Blonďáka. Timi a Blonďák sú sokmi a vieš, aký je Timi. Už zopárkrát veľa nechýbalo a bol by Blonďáka zabil. Blonďák je síce hlupák, ale robí mi dobre – ak vieš, čo mám na mysli. Škoda, že ty nie si na chlapov. Tebe by som bol verný.“
Z takýchto debilných kecov sa mi dvíha žalúdok. Mám na týchto slabochov svoj názor. Spomínam si na jednu epizódu zo svojho predchádzajúceho života za mrežami. To vtedy, keď som prišiel ako nováčik do Ružomberku. Jeden zo skúsenejších väzňov, Milan, mi s tým najlepším úmyslom dával školenie o tom, čo ma vo väzení čaká. Upozorňoval ma aj na väzenských zajačikov.
„Na akých zajačikov?“ opýtal sa ho vtedy.
„Prepáč, zabudol som, že si prvotrestanec,“ odvetil mi Milan. „Zajačik je väzeň, ktorý inému väzňovi robí ženu pre všetko. Musí ukájať sexuálne chúťky svojho pána. Buď mu nastaviť svoj zadok, alebo ho musí na požiadanie vyfajčiť. Musí tiež robiť ženské práce, teda práce, ktoré zajačikov pán považuje za ženské. Ak sa na niektorého zo zajačikov pozrieš skúmavejším pohľadom, aby si zistil, čo je zač, on si hneď namýšľa, že ho balíš. Zajačiky rozmýšľajú svojím zadkom a vďaka svojim zadkom získavajú fajčivo, kávu, čaj, hodinky a iné veci, vrátane ochrany. Tí, ktorým robia sexuálne služby, ich totiž za odmenu chránia pred inými zvrhlíkmi... Vyzeráš inteligentne, tak sa pomaly oťukaj a všetko pochopíš sám. A pamätaj si! Nikomu never! Spoliehaj sa na seba a ak si veriaci, tak aj na Boha, ale na nikoho viac! Je ťažké medzi nimi žiť, lebo ak nie si jedným z nich, roztrhajú ťa ako dravá zver svoju obeť. Buď tvrdý, ale zostaň vždy človekom! Je to ťažké, ale je to možné a ty to dokážeš, ak sa nedáš na fetovanie, klepanie pri magoráku a nočné sexuálne orgie. To je tak zhruba všetko. Tak vítaj v džungli! A teraz poď! Uvidíš, čo si ešte nikdy v živote nevidel a zoznámiš sa so zvrhlosťou väzenského života.“
Po týchto slovách vstal a chcel odísť. Ja som ho zdržal a chcel som sa mu poďakovať, ale Milan moje slová odbyl mávnutím ruky. Potom na mňa začal naliehať, aby som ho nasledoval. Obaja sme vyšli na chodbu a vybrali sme sa na kultúrku, teda kultúrnu miestnosť, z ktorej sa naďaleko ozýval veľký hluk z televízora.
Keď Milan otvoril dvere kultúrky, vyvalil sa z nej dym ako z udiarne. Obaja sme sa cez dymovú stenu pretlačili do miestnosti, posadili sa na stoličky hneď pri dverách a pozerali na obrazovku televízora, ktorý bol uložený v skrinke na stojane v rohu miestnosti oproti dverám. Pred televízorom bolo päť radov stoličiek. V každej po osem. Na týchto stoličkách sedeli väzni a hlučne sa bavili o rôznych záležitostiach, medziiným komentujúc to, čo videli na obrazovke televízora. Pri viacerých stoličkách sedeli dvojice väzňov. Tí jedni sedeli na stoličkách a pod nimi, na zemi, pri ich nohách, sedeli iní väzni. Tí, čo sedeli na zemi, podávali svojim pánom poháre s nejakým nápojom. Magorákom, ako som sa neskôr dozvedel. Tí, čo sedeli na stoličkách, im za to dávali tabletky a cigarety. Pripadalo mi to nesmierne ponižujúce. V bežnom živote sa takto chová človek ku psu. To ako keby na stoličkách sedeli majitelia psov, pri nohách by im sedeli ich kňučiaci psi, olizujúci ruky svojich pánov, a tí páni by svojim psíkom občas dobromyseľne pohodili nejaký kúsok šťavnatého mäsa.
Z úvah ma vytrhla milostná scéna, ktorá sa asi po pätnástich minútach začala odohrávať na televíznej obrazovke. Nejaký mladý párik sa tam miloval pri jazere za svitu mesiaca. V tom okamihu padla facka. Chlapík, sediaci niekde v treťom rade, udrel svojho zajačika, sediaceho mu pri nohách, a zakričal:
„Ty štetka, rýchlo ho vyťahaj, aby mi až prsty na nohách krútilo!“
Kdesi v prednom rade sa ozvalo:
„Tak čo čakáš?! Ber ho do huby, filcka!“
Zajačiky poslušne zobrali penisy svojich pánov do úst a cmúľali ich, ako keď deti cmúľajú prsty. Ten, čo sedel v treťom rade, chytil svojho zajačika za uši a vrazil mu svoj penis až celkom do hrdla. Zajačik sa začal dusiť, oči mu vychádzali z jamôk a z jeho hrdla vychádzalo chrčanie, spojené s mľaskaním, no neodvážil sa odtiahnuť hlavu od rozkroku svojho pána.
V nemom šoku som sa díval na toto odpudzujúce divadlo a v duchu som si zafilozofoval:
„To je neuveriteľné! Ani v tej najzvrátenejšej fantázii scenáristu pornofilmu by sa nezrodila takáto nechutnosť. Ako hlboko až môže človek klesnúť!“
Lenže toto ešte nebol vrchol zvrátenosti. Chlapík v treťom rade totiž medzitým dosiahol vyvrcholenie. Vytiahol penis z úst svojho zajačika, semenom postriekal zajačikovu tvár a potom ho udrel dlaňou po hlave so slovami:
„Dobre, štetka, choď sa umyť a prichystaj nám posteľ! O chvíľu prídem za tebou.“
Zajačik poslušne vstal, rukávom košele si utrel tvár a lapajúc po vzduchu sa odtackal preč.
Toto už bolo na mňa priveľa. Začalo ma napínať na vracanie. Prudko som vstal, vybehol na chodbu a zhlboka lapal po dychu. Veľa nechýbalo a bol by som vyvracal aj to, čo som jedol ešte pred týždňom. S vypätím síl som však upokojil svoj búriaci sa žalúdok a pomaly som sa pobral do svojej celu. Cestou som uvažoval, kam som sa to vlastne dostal a ako to medzi takýmito ľuďmi vydržím celé tie dva roky, ktoré som mal vo väzení ešte stráviť. Po príchode do cely za mnou prišiel Milan s otázkou:
„Ako sa ti páčilo pornopredstavenie?“
„Je mi z nich zle,“ vyznal som sa úprimne a skúmavým pohľadom som sa snažil preniknúť do vnútra Milanovej duše, snažiac sa pochopiť, ako to Milan môže znášať s takým stoickým pokojom.
„Nemám nič proti homosexuálom, dokonca som mal priateľku lesbičku a i priateľa homosexuála. Boli to dobrí ľudia, dokonca lepší, ako mnoho heterosexuálov. Ale z toho obscénneho divadla, čo som dnes videl, sa mi dvíha žalúdok. Keby to aspoň robili na izbe, kde sú sami! Ale keď to robia takto verejne, týka sa to aj mňa! Som tu ešte len pár hodín a už sa mi títo ľudia zhnusili. Koľko ich tu takých vlastne je na tomto oddieli?“
Milan mi odvetil: „Je nás tu päťdesiatštyri aj s tebou. A normálnych ľudí... ľudí s akou-takou morálkou a hodnotami väčšiny ľudí tam vonku, je asi toľko, že by si ich zrátal na prstoch jednej ruky. A to vrátane teba i mňa. Tí, čo boli lepší, sú už buď doma, alebo v iných československých väzniciach. To, čo je tu, je odpad spoločnosti. Za totality bola vo väzniciach disciplína a väznice boli naozaj väznicami. Teraz je voľnosť, o akej väzni za totality ani nesnívali. Dôsledok toho vidíš. Nie žeby väzni nemali mať vo väzení aspoň istú mieru vnútornej slobody, ale mali by zostať ľuďmi. Lenže toto tu... no nenachádzam pre to vhodný výraz...“
„Nečudujem sa ti, že pre nich nemôžeš nájsť ten správny výraz, pretože ani ja ho nenachádzam. Ak je toto obraz človeka, tak sa hanbím zato, že som človekom,“ uzavrel som vtedy debatu a ľahol som si na posteľ, oblečený vo väzenskej rovnošate.
Nikdy v celom svojom živote som sa neznížil k homosexuálnym orgiám. Ani pred tým obludným divadlom na kultúrke, ani po ňom. Jednoducho mi homosexualita v akejkoľvek forme dvíhala žalúdok. Hoci som bol vždy tolerantný a rešpektoval som úchylky svojich kumpánov, sám som si udržoval odstup od ostatných väzňov. Nevyhýbal som sa alkoholu a cigaretám, ale zásadne som sa vyhýbal ostatným scestným náruživostiam väčšiny väzňov. Platilo to predovšetkým o drogách a homosexuálnych orgiách.
Po nepríjemnej spomienke na svoj obscénny krst v Ružomberku sa vraciam do reality. Dívam sa na Laca a nevrlo štekám:
„Som rád, že nie som na chlapov. Páčia sa mi ženy a chlapov mám rád ako priateľov. Neprekáža mi, že si homosexuál. Je to tvoja osobná vec. Pokiaľ si neznásilňoval malých chlapcov, vôbec sa ma to netýka. Nepáči sa mi na tebe niečo iné. Klameš! Ale pamätaj si! Ak zistím, že sa ma snažíš nejakým spôsobom využiť a tým poškodiť, budeš ten najúbohejší väzeň na tomto svete. Nezabudni na to!“
„To by som si voči tebe nikdy nedovolil, Miloš! Chcem byť aspoň tvoj priateľ, ak už nie niečo viacej.“
V tom momente vchádza do izby akýsi väzeň a oznamuje mi, že mám u vychovávateľa poštu. Neváham ani chvíľu a okamžite sa poberám za vychovávateľom, ktorý mi dáva podpísať priznanie otcovstva a príjem predvolania na súd do Liptovského Mikuláša ako svedka vo veci trestného činu útoku na verejného činiteľa obžalovaným T. P. Po prevzatí pošty sa vraciam na svoju celu. Pred dverami ma už čaká Dilino s fľašou v ruke. Víta ma slovami:
„Miloš, ružomberskí bachári ťa uviedli ako svedka toho incidentu, čo som tam s nimi mal.“
„Viem,“ odpovedám. „Práve som si prečítal predvolanie. Poď na moju izbu! Nebudeme sa predsa rozprávať na chodbe!“
Po týchto slovách obaja vchádzame do izby a Dilino ma žiada, aby som poslal ostatných spoluväzňov vonku. Rukou svojim spoluväzňom naznačujem, aby opustili izbu, a tí bez slova odchádzajú. Obraciam sa na Dilina a vyzývam ho, aby povedal, čo má na srdci.
„Miloš,“ ozve sa Dilino. „Všetko je na tebe.“
Už mi nehovorí Grizly, ale oslovuje ma dôvernejšie a tak mi dochádza, že odo mňa bude čosi žiadať. O chvíľu sa to dozvedám:
„Bol si vtedy predsedom samosprávy a priateľom bachárov, preto je dôležité, čo na súde povieš. Vieš, že mám spústu peňazí. Povedz si cenu a ja ti zaplatím, ale chcem, aby si vypovedal, že oni napadli mňa! Mám štyri mesiace do výstupu a keď ma nepodržíš, dostanem zo tri roky navyše. To nevydržím. Je mi zle, keď vidím zelené uniformy. Najradšej by som tých hajzľov poslal do horúcich pekiel zato, že ma tu na samotách niekoľko rokov zabíjali. Pomôžeš mi?“
Darmo však Dilino upiera na mňa prosebný pohľad. Na mňa jeho finty neplatia. V týchto veciach som zásadový.
„Je mi ľúto, Dilino. Nemôžem povedať to, čo chceš ty. Tí bachári boli a sú správni chlapi a ja som si s nimi dobre rozumel. Bol si naklepaný, keď si ich napadol. Nikto nevie, že som ti vybral nôž z ruky pri tej potýčke, keď ma jeden z bachárov pustil k vám na chodbu za gáter. O tom noži nikomu nepoviem. Nechcem ti priťažiť, pretože by to bol útok na verejného činiteľa so zbraňou v ruke. Poviem, že som prišiel až vtedy, keď ste sa už naťahovali a tak neviem, kto koho napadol. Viac odo mňa nežiadaj! I tak som ti zachránil kožu.“
„No dobre. Vedel som, že nadŕžaš bachárom. Ale si predsa jeden z nás! To ma nemôžeš podržať, ak ti k tomu ešte aj dobre zaplatím?!“
„Tvoje peniaze nepotrebujem a hoci som jedným z vás, nie som podliak ako väčšina z vás.“
To už je na Dilina priveľa. Nahnevane odchádza preč z cely bez toho, že by otvoril fľašu.