Zdá sa, že všetky tie organizačné prípravy na útek boli úplne nanič. Dilino všetkým oznamuje, že sa nikam nejde, hoci prišiel o toľké peniaze, ktoré do príprav na útek investoval. Vraj má ešte čosi bokom odložené a pekne si to tu užije. Zatvára sa so svojim zajačikom v cele a spolu sa oddávajú homosexuálnym orgiám. Úplne mi zmizne z dohľadu až do soboty večera. V piatok ešte za mnou prichádza Laco posťažovať sa na Dilina. Schuti si naňho zanadáva a potom vypadne. Celkove je však situácia na oddieli mimoriadne pokojná. Vládne akési zlovestné ticho. Všetci sú kdesi zašití a nikto s nikým nemá chuť baviť sa. Každý dúcha do vlastného mecha. Beriem to s nadhľadom. Vlastne mi takýto vývoj udalostí vyhovuje. Hovorím si:
„Na budúci týždeň ujdem sám z civilu a aspoň nebudem mať výčitky, že títo podliaci vyviedli niečo s mojou pomocou.“
To však ešte neviem, že moje kocky boli už dávno hodené. Že ten svoj kríž budem musieť vyniesť až na Golgotu a budem tam spolu s ďalšími lotrami potupne ukrižovaný. Nemám šancu ujsť pred vlastným ortieľom. V tejto chvíli o tom ešte neviem. Nie som prorok a teda nemôžem vedieť, že sa onedlho ocitnem pred bránami pekla a mojim očiam sa naskytne pohľad, ktorý ma ešte aj po mnohých rokoch bude prenasledovať v strašidelných snoch. Neviem, že Satan sa už zajakáva škodoradostným rehotom a pripravuje krvavé hody. Ešte stále sa naivne utápam v ilúziách a maľujem si svoj nedostižný sen o tom, ako už čoskoro prekvapím svojich najbližších. Lenže hodina pravdy sa blíži a moje prebudenie bude kruté. Veľmi kruté. Také kruté, že sa z neho nespamätám ani do najdlhšej smrti. Nezabudnem naňho, ani keby som snáď žil ešte ďalších sto rokov. Bárs by som bol prorokom, alebo aspoň prezieravejším človekom! Dnes by som nemusel nariekať nad rozliatym mliekom a môj život by nebol tak zúfalo zbabraný. Ale je neskoro. Neskoro na lamentácie, neskoro na filozofovanie. Akurát, že nie je neskoro na poučenie pre súčasníkov i budúce generácie. Aj toto je jeden z dôvodov, kvôli ktorým píšem tieto riadky.
V piatok si čítam dlho do noci a každý väzeň mi môže byť ukradnutý aj s číslom topánok. V sobotu vstávam podľa svojich biologických hodín skoro ráno, hoci v reálnom svete je už obed. Chvatne sa umývam, obliekam a odchádzam do kuchyne za kuchármi. Tam sa najem do sýtosti a odnášam si mäso pre svojho dvorného kuchára, aby mi tento pripravil na večeru nejakú fajnovú delikatesu. Po obede si idem zacvičiť a potom sa prechádzam po dvore. Stretávam Krpatého, ktorý ma ponúka borovičkou. Obaja chleptame ohnivý drink a vychutnávame si voľnosť, ktorú by nám mohol závidieť aj nejeden civil. Krpatý neustále nadáva na Dilina. Lamentuje nad stratou peňazí, ktoré dal Dilino bachárom zadarmo. Po čase sa mi však zunuje počúvať Krpatého neustále lamentácie a vraciam sa do svojej izby, aby som zaľahol do postele. Keď sa zobúdzam, už mám pripravenú večeru, ktorú mi pripravil môj dvorný kuchár. Schuti sa najem, potom sa uvelebujem na posteli s časopisom v ruke a len tak si v ňom listujem. V podstate som spokojný a ak by som nebol tak ďaleko od svojej rodiny, vlastne by mi nič nechýbalo. Lenže komando smrti sa už pohlo.
Je 23. november roku 1991 niečo po osemnástej hodine večer. Bod zlomu v mojom živote i v živote mnohých iných. Na tento deň nezabudnem ani keby som žil ešte ďalších sto rokov. Najhroznejší moment v mojom živote. Nekompromisný Osud klope na dvere. Dvere sa otvárajú a Osud vstupuje. Zobral na seba podobu Dilina, Laca, Blonďáka a Kamila.
„Vstávaj, Grizly! Ideme nato!“ zakričí Dilino s víťazoslávnym úsmevom.
Dilino sa tvári ako majster sveta, ktorý bol práve dekorovaný zlatou olympijskou medailou. Jeho nečitateľný víťazoslávny úsmev ma mätie. Som však presvedčený, že Dilino vtipkuje a tak odpovedám vtipom:
„Vždy pripravený!“
„Vážne ideme nato,“ triumfuje Dilino. „Snáď si si nemyslel, že vyhodím len tak, do vetra, toľké peniaze?! Včera som chcel naštvať Krpatého, tak som mu povedal, že sa nikam nejde. Uverili ste tomu všetci. Lenže pravda je iná. Pred chvíľou sme dostali z brány avízo, aby sme si to zariadili na oddieli a o štyridsať minút máme čakať vonku na ďalšie inštrukcie.“
Začína sa mi brieždiť v hlave, ale akosi stále nemôžem uveriť Dilinovým slovám.
„Robíš si zo mňa dobrý deň?! Zrejme si koleduješ o to, aby som ťa nakopal,“ vyrážam do protiútoku.
„Je to pravda!“ bráni sa Dilino. „Nie je čas na reči. Zahoď tie papuče a obuj si niečo poriadne!“
„Dilino, neštvi ma! Včera si povedal, že sa nikam nejde a dnes si prídeš a len tak povieš, že ideme na to. Idiota si rob z toho, s kým spíš, nie zo mňa!“
„Nehnevaj sa, Grizly! Musel som to tak urobiť, ak som nechcel, aby to tí táraji zmarili. O úteku vie spústa muklov, ale nikto nevie, kedy sa ide. Ešte raz prepáč! Musel som to tak urobiť.“
Zmätene sa prezúvam do kanád, ale pritom nepociťujem nijaké nadšenie. Naopak, cítim sa neistý a stiesnený. Mám veľmi zlú predtuchu, že spoločnosť týchto grázlov neveští nič dobrého, no akosi nemám silu vzoprieť sa. Uľavujem si na Dilinovu adresu:
„Najradšej by som ti vrazil!“
„Tak to urob a ak sa ešte postavím, ideme na to!“
„A čo Maťo?“ pýtam sa sucho.
„A kde vlastne je?“ vyzvedá Laco.
Odvetím mu:
„Je sfetovaný na záchode.“
Otvárame dvere na záchode a nachádzame tam sfetovaného Maťa.
„On tu naozaj spí,“ konštatuje prekvapený Laco.
Všetci sa rozosmejú. Ujme sa ho Blonďák. Začne ho fackať a pritom kričí:
„Maťo! Maťo! No preber sa, ty magor!“
„Strčme mu hlavu pod studenú vodu!“ navrhne Dilino.
Obaja, teda Dilino s Blonďákom, dotiahnu bezvládneho Maťa k umývadlu a Blonďák pustí Maťovi na hlavu prúd studenej vody. Maťo fučí a začína sa preberať.
„Utop ho!“ povzbudzujem Blonďáka.
Maťo je konečne ako-tak pri vedomí a zúrivo mláti okolo seba. Zasiahne aj Blonďáka, ktorý bolestne zjojkne.
„Chceš ma u-utopiť?“ zmôže sa konečne Maťo na pár slov.
„Už je O.K.,“ konštatuje Dilino a obracia sa ku mne. „Grizly, daj mi jeden z tvojich nožov!“
„Načo ti je môj nôž, keď máš osem vlastných?“ pýtam sa ho nechápavo.
„Mal som,“ oponuje Dilino, „dal som ich sestre, keď tu bola na návšteve.“
„Dnes je sobota,“ odpovedám na to.
Dilino sa však nenechá vyviesť z miery a pohotovo obhajuje svoju verziu:
„Vieš, že som mal minulý týždeň návštevu. Bola to sobota a vtedy som tie nože dal sestre.“
„Načo sú ti vlastne nože, keď sú bachári podplatení?“
„Nemáme čas, Grizly! Sú medzi nimi takí, ktorí o ničom nevedia, preto to musí vyzerať ako skutočný prepad.“
„Ja nemám nože. Mal som dva a obidva som dal Maťovi. Mal ich zašiť niekam mimo izbu.“
Nato sa Dilino obráti k Maťovi:
„Kde sú nože, ktoré ti dal Grizly?“
Maťo je však ešte len kdesi na polceste medzi polovedomím a vedomím a jeho mozgové závity sa nahrievajú pomalšie. Chvíľu nechápavo pozerá na Dilina a až potom konečne dorazí správna informácia na správne miesto v jeho drogami zhumpľovanom mozgu. Otvára skrinku a vysype jej obsah na prostriedok cely. Spomedzi tohto bordelu vyberá dva nože a podáva ich Dilinovi. Konečne má Dilino dušu na mieste. Vyberá si masívny nôž s rukoväťou z parožia a mne podáva druhý, dekoratívny nôž. Ten má dlhú, širokú, ozubenú čepeľ a drevenú, vyrezávanú rukoväť. Vyzerá ako útočný nôž bojovníka. Niečo podobné mal filmový Rambo. Lenže kým Rambov nôž bol ozajstnou nebezpečnou zbraňou, moj nôž je naozaj len dekoráciou. Jeho čepeľ je tenučká. Dilino pohŕdavo ofrfle tento nôž slovami:
„Pri krájaní chleba by sa síce zlomil, ale určite naženie strach každému, na koho sa vytiahne.“
„To viem,“ opáčim, „veď som ho dal vyrobiť ako dekoráciu na stenu pre brata. Ten je maniak do nožov... A ty mi teraz radíš, aby som ho osobne zaniesol bratovi, priložil chladnú čepeľ noža k jeho krku a tak ho vyliečil z jeho mánie?!“
Takto si doberám Dilina, pretože ešte stále naivne dúfam, že toto je jeden z jeho kúskov, ktorými tak rád ohuruje ostatných. Dilino si strká za pás nôž s rukoväťou z parožia a prikazuje Blonďákovi:
„Zober dostatok špagátu na poviazanie tých zelených hajzľov!“
Blonďák posťahuje šnúrky z pracovných topánok a z Maťovych rozsypaných vecí vyberá zo trojmetrový špagát.
„Mám!“ víťazoslávne ním zašermuje Dilinovi pred očami.
Dilino na mňa vrhne rozhodný pohľad a zavelí:
„Ideme ne to! Poď za mnou! Ja idem hodiť list do schránky a keď mi referent otvorí gáter, praštím ho do hlavy. Ty mi ho pomôžeš dať na kúpeľku! Tam ho chlapci poviažu! Buď na chodbe blízko gátra!“
Bože môj! Ešte stále nemôžem uveriť tomu, čo vidím. Akosi sa neviem prebudiť zo zlého sna. Čakám, že Dilino sa rozosmeje na celé kolo a zahlási:
„No, divadlo sa skončilo. Všetci domov! Zase ste mi sadli na lep!“
Lenže Dilino sa vôbec nesmeje a to ma veľmi znepokojuje. Zrejme to myslí s tým útekom smrteľne vážne. Už to tak bude. Prežívam búrlivý zápas v hĺbke srdca. Mám z toho všetkého veľmi zlý pocit. Akýsi vnútorný hlas ma nabáda k ostražitosti. Ó, Bože! Prečo ľudia nenačúvajú pozornejšie svojím pocitom?! Ani ja im nenačúvam dosť pozorne a budem za to veľmi kruto pykať! Lenže som ako zmagorený. Dilinovo suverénne vystupovanie ma odzbrojuje. Nie som naivný, ale neraz som bol očitým svedkom toho, ako mu príslušníci nosili alkohol, tabletky na klepanie a iné veci. Dilino si po väznici chodieval opitý a niektorí príslušníci to ignorovali. Tí, ktorým sa to nepáčilo, iba bezmocne krútili hlavami. Mnohí z nich hovorili, že i keby zasiahli, nič tým nedosiahnu, lebo Dilino je zhora krytý a oni si nechcú narobiť nepríjemnosti. Pozícia príslušníkov bola po roku 1989 naozaj nezávideniahodná. Dennodenne niesli na trh svoju kožu a nikdy si neboli istí vlastným životom. Práve v Leopoldove bola situácia obzvlášť nebezpečná. Väzni si toho boli vedomí a zneužívali situáciu vo svoj prospech. Aj preto sa Dilino mohol správať, ako keby bol naozaj riaditeľom väznice. Takto si získal môju dôveru, i keď pochybností som sa nezbavil až do tragického konca. Pristúpil som však na jeho hru len s podmienkou, že sa nikomu nič nestane. Dnes viem, že to bol naivné, ale úprimne prehlasujem, že som naozaj veril v nekrvavý priebeh udalostí. Dals osm spoluväzňom záväzné slovo. A ja sa vždy snažím dodržať svoje slovo. Nechcem byť teraz v očiach spoluväzňov podrazák. To ale ešte nemôžem vedieť, že kým ja svojmu slovu dostojím, ktosi iný ma bezohľadne podrazí.
„Veď to hádam nebude až také zlé!“ snažím sa naivne učičíkať ostražitý hlas svojho svedomia.
V patovej situácii ma z letargie prebúdza energický Maťov hlas:
„Poďme na to!“
Dilino však okamžite schládza jeho zápal:
„Len ty tu zostaň s ostatnými! Na chodbu pôjdeme zatiaľ len my dvaja s Grizlym. Vy budete čakať na moje pokyny!“
Nikto sa neodvažuje korigovať Dilinove pokyny a on si je vedomý svojej dôležitosti. Jeho márnomyseľná dušička sa vyžíva v pocite nadradenosti nad ostatnými. Otočí sa ku mne a zavelí:
„Ideme na to!“
Jeho rezolútnosť ma núti poslušne kráčať. Obaja vychádzame na chodbu. Dilino kráča ku gátru. Gáter - to je vlastne zamrežované prehradenie chodby. V ňom sú dvere, ktoré umožňujú spojenie oddelených priestorov chodby. Dvere na gátri môže otvoriť len príslušník, ktorý má od zámku týchto dverí kľúč. Na to, aby Dilino dosiahol otvorenie dverí gátra, musí použiť lesť. Ale on to má dobre premyslené. Blíži sa ku gátru a už zo vzdialenosti asi pätnásť metrov kričí na službukonajúceho referenta:
„Pán referent! Pán referent!“