Nemocničná izba. Miestnosť, plná bolesti a utrpenia. Steny, nasiaknuté stonmi a nárekmi lazárov - tie by vedeli rozprávať! Koľko ľudskej bolesti si už pamätajú!
Aj teraz tu leží pár lazárov. Jeden z nich je pripútaný k posteli ako trestanec. Vlastne nielen ako. On to vlastne v skutočnosti aj je trestanec. Lenže teraz je neškodný ako nemluvňa. Ani mačaťu by neublížil. Teraz je náš lazár na polceste medzi smrťou a životom. Leží tu ako veľká živá mŕtvola. Do ruky mu vteká infúzny roztok a z brucha mu vychádzajú akési hadičky, ústiace do sáčkov.
Ale čo to? Lazár sa preberá. Ten lazár sa volá Miloš Uriga. Áno, som to naozaj ja. Doráňaný, ale živý. Lepšie povedané – existujúci.
Istú dobu som sa nemohol prebrať. No zrazu precitám. Otváram oči a snažím sa nimi vytvoriť most medzi svojím vnútorným svetom a tým okolitým reálnym. Ale nedarí sa. Nechápavo sa dívam hore do povaly, lenže tento pohľad je prázdny. Nič mi nenapovedá. Vôbec mi nepomáha nájsť súvislosti. No mozog konečne začína normálne fungovať a namáhavo spriada zmätené myšlienky:
„Kde to vlastne som? A prečo tu som?“
Namáhavo skúšam aspoň pootočiť hlavu. Darí sa! Môj zrak dopadne na muža v uniforme. Policajt! Áno, je to policajt, ktorý stojí nado mnou. Ešte ma tento pohľad ani nestihne prekvapiť a už ma zaskočí nové prekvapenie. Policajt, ktorý zaregistruje môj pohyb, priskočí ku mne a začína ma zasypávať fackami. Pritom mi kričí do tváre:
„To je za tých na bráne!“
Nechápavo sa naňho pozerám. Môj mozog sa nástojčivo pýta:
„Za akých na bráne?“
Vtom začujem známy hlas:
„Daj mu pokoj, ty hajzeľ!“
S námahou otočím hlavu za hlasom a zbadám o posteľ pripútaného pacienta. Je mi povedomý. Á, jasné! Krpatý! To on ziape na policajta.
„Čo tu tento robí? A čo sa to tu vlastne deje?“ s námahou sa snažím pochopiť situáciu.
Obzerám sa okolo seba. Vyzerá to ako nemocničná izba. Ale... veď to aj je nemocničná izba!
Lenže čo ja robím v nemocničnej izbe? Ako som sa sem dostal? A prečo tu ležím ako mrzák? Som azda ranený?...
Usilujem sa pohnúť, ale nemôžem. Ničomu nerozumiem a môj zmätený mozog horúčkovite súka nové a nové otázky:
„Čo sa stalo? Čo tu robím? Prečo sa nemôžem hýbať?“
Konečne! V zmučenom mozgu sa napokon predsa len začína rozjasnievať. Ale v tom sa prebúdza aj moje nekompromisné svedomie a s novou nástojčivosťou ma začína týrať.
V mojej mysli defilujú obrazy z posledných chvíľ predtým, než ma milosrdná tma bezvedomia vytŕhla z krutej reality môjho zbabraného života.
„Áno, áno, strieľali po mne,“ hovorí mi môj vnútorný hlas. „Som postrelený. Ale prečo po mne strieľali?... Ááá! Útek! Na počiatku bol útek! Väznica v Leopoldove.... november roku Pána 1991. Ale prečo ma vlastne fackal ten policajt?“
Zrazu ma zasiahne prenikavá bolesť. V desivom horore vlastného životného príbehu znovu vidím mŕtvych dozorcov. Mrazivé spomienky sú neodbytné. Opäť vidím príslušníka na bráne, ako mi umiera v náručí, prebodnutý Dilinovym nožom... Vidím pomocníka veliteľa smeny, sediaceho na stoličke, ktorého – už mŕtveho – prebodáva Dilino v návale bezmocnej zúrivosti. A znovu mám pocit, že ten nôž prebodáva aj mňa. Každá bunka môjho tela sa chveje hrôzou. Tak, ako vtedy, keď sa to stalo. Aj keby som snáď žil sto rokov, nezabudnem na toto temné memento. V živote som napáchal veľa lotrovín, ale nikdy som nesiahol človeku na život. Chladnokrvná vražda vo mne vždy vyvoláva zdesenie... Nanovo prežívam útek z väznice, naháňačku na autách... Zase vidím nádhernú rusovlásku v červených šatách, ako na mňa máva... Začujem streľbu a vidím Krpatého, ako bezhlavo páli zo škorpióna na policajtov...
Moje srdce bolestivo zovrie mrazivá ruka a mojím telom zalomcuje nesmierna vnútorná bolesť. Obraciam smerom k povale svoj zmučený zrak a moja utýraná duša prednáša vrúcne prosby:
„Ó, Bože, nie! Prosím, nie! Zmiluj sa! Urob zázrak a vráť to všetko späť! Povedz, že to všetko bol len zlý sen! Že to nie je pravda! Prosím! Prosím!“
Potom však pochopím márnosť svojich prosieb. Viem, že kocky môjho života boli už dávno hodené. V mysli mi víria čierne myšlienky:
„Nemožné! Viem, viem! Viem, že nie je možné vrátiť život späť. Že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Ale ako žiť?! Ako mám žiť s pocitom, že som komplicom zlosyna, ktorý nezmyselne pozabíjal toľkých ľudí?! Kto uverí, že ja som sa nechcel kúpať v ľudskej krvi?! Kto uverí, že som zachránil zopár ľudských životov a zabránil omnoho hroznejšej tragédii?! Hodia ma do jedného vreca s netvorom, ktorý povraždil nevinných ľudí, vykonávajúcich si svoju prácu! Prečo som nezomrel aj ja?! Prečo, Bože? Čo už ja mám zo života? Z takého zbabraného života? To mám žiť ako odpad kdesi na periférii spoločnosti?! Nie žiť, ale iba existovať?!“
Nesmierne trpím, ale telesné muky sú v tejto chvíli zanedbateľné oproti mojím duševným mukám. Nekompromisné svedomie ma bez milosti stavia pred súd. Tak veľmi by som chcel uniknúť súdu svojho svedomia, ale márne. Darmo sa moja duša odhodlane ujíma obhajoby. Darmo uvádza argumenty v prospech obžalovaného. Darmo kričí, že ja som predsa nechcel nikoho zabiť! Že naopak, práve ja som zachránil mnohé ľudské životy! Že som zabránil omnoho horšej masakre! Nekompromisné svedomie nemilosrdne umlčí všetky argumenty i poľahčujúce okolnosti a vynáša krutý súd:
„VINNÝ!“
Som obvinený z najhoršieho zločinu – z ľudskej hlúposti! Ja, ktorý som všetkých svojich kumpánov prevyšoval nielen svojou
Zmučená duša prelieva horké slzy. V mojom mozgu sa preháňajú zúfalé myšlienky. Cítim sa byť zbytočný na tomto svete. Mám ťažké srdce na ľudí, ale aj na Boha.
„Prečo si ma opustil, Bože? Prečo ma tak strašne prenasleduješ? Prečo si ma prenasledoval toľké roky predtým? Prečo, Bože, prečo? Prečo som práve ja musel prežiť taký zbabraný život? Prečo som nemohol žiť v náručí milujúceho otca a milujúcej matky tak, ako hociktorý iný normálny človek? Prečo? Prečo sa to všetko tak nezmyselne skončilo? Ako vôbec mohlo dôjsť k tej strašnej masakre v Leopoldove? Ako? Ako?“
Množstvo mučivých otázok, ale málo uspokojivých odpovedí. A tak je utrpenie chvíľami neznesiteľné.