Čo sa dialo po tej divokej prestrelke s policajtmi, som nevedel. Ani som nemohol vedieť. Dozvedám sa to postupne až potom, čo sa prebúdzam po niekoľhodinovej operácii. V nemocničnej izbe civilnej nemocnice. Som teda v nemocnici, v ktorej sa ďalšie dva dni lížem z rán. Potom ma prevážajú do väzenskej nemocnice v Trenčíne, v ktorej už sú moji komplici Dilino a Krpatý. Krpatého tu priviezli krátko potom, čo som sa podrobil operácii v civilnej nemocnici. Bol postrelený do nohy a do tváre. V mojej spoločnosti si Krpatý pobudol jeden jediný deň, aj to nie celý. Ešte v ten istý deň ho previezli do väzenskej nemocnice.
V Trenčíne ma znovu pripútavajú k posteli a dávajú mi okúsiť muky pozemského očistca. Dva mesiace som dennodenne kŕmený bitkou a zlobou, osamelý, opľúvaný a nenávidený. Po dvoch mesiacoch ma prevážajú do hlavného mesta, v ktorom sú už všetci moji komplici. Slabého, sotva stojaceho na nohách, ma príslušníci vsácajú do cely, vybíjajú si na mne zlosť a keď skonštatujú, že som už dosť zbitý, odchádzajú preč, zabuchnúc za sebou dvere. Touto procedúrou ma „kurírujú“ takmer mesiac. Spútavajú ma a potom dokopú so slovami:
„Tu skapeš za našich kolegov!“
Nikdy im neoponujem ani slovom. Vlastne ich chápem. Byť na ich mieste, asi by som sa choval rovnako. Z ich rečí dedukujem, že moji komplici i média ma označili za iniciátora masakry v Leopoldove a chladnokrvného vraha, ktorý pozabíjal všetkých príslušníkov. Celková bilancia masakry je ešte desivejšia, ako som si pôvodne myslel. O život prišli piati príslušníci a zopár ľudí utrpelo zranenia. Uvedomujem si, akú úlohu tu zohrávajú emócie a je mi jasné, že nemám šancu vysvetliť svojim mučiteľom, ako to v skutočnosti bolo. Preto rezignujem a upadám do letargie. Život pre mňa stráca akýkoľvek zmysel. Prišiel som o všetko, pre čo som žil. Teraz som opusteným, bitým a nenávideným vyvrheľom ľudskej spoločnosti. Rodina ma vyškrtla zo svojich sŕdc a moja Marína mi okrem iného napísala:
Tak ti treba! Nemal si utekať za štetkami, keď máš doma ženu a deti. Ja som ti nepísala zopár mesiacov, aby som ťa potrestala zato, že si utiekol za štetkami z Ružomberku. No môj trest pre teba nič nezmenil. Ty si znovu ujdeš za fľandrami a ešte sa pridáš k vrahom. Žena a deti pre teba nič neznamenajú. Máš, čo si chcel. Ty teraz zhniješ v base a ja si budem užívať. Viem, že tvoja podarená sestrička ti o mne všetko napísala. No čo, mal si špiónku, ale ani to ti nepomohlo. Ivica všetko nevedela a ten, čo som s ním žila mesiac, nebol frajer mojej sestry, ako ti to písala Ivica, ale až keď som ho ja nechala, vtedy si ho vzala moja sestra. Teraz je to i tak jedno. Ty zhniješ v base a ja si tu budem krásne užívať. Mám plno nápadníkov. Som ešte mladá a môžem sa vydať, za koho chcem. Ešte dobre, že deti sú malé a nepoznajú ťa. Ale raz im poviem, aký si bol kurevník a že ti na nich nezáležalo, lebo si behal len so svojimi kámošmi basistami a s fľandrami. Povedala som ti, čo som chcela. Už ťa nemám rada a keďže z basy nikdy nevyjdeš, tak mi viac nepíš! Podpisovať sa nebudem, moje písmo poznáš. Preto navždy zbohom!
M.
Domnieval som sa, že pre Marínu bude môj osud úderom, ktorý len ťažko znesie. Veď oznámiť milujúcej manželke, že jej manželovi hrozí doživotie, to musí byť taký úder, ako keby jej oznámili, že jej manžel mal ťažkú autonehodu, alebo padol vo vojne. Tak som si to aspoň maľoval. Aj keď som bol kriminálnik, dúfal som, že ma Marína ešte stále ľúbi. Robil som si starosti, ako to Marína znesie a ona mi zatiaľ napíše, že je to pre ňu vlastne úľava, pretože si môže užívať. Jej list ma poriadne zdrvuje a vytrháva z môjho sveta ilúzií. Zmierujem sa s myšlienkou, že som Marínu definitívne stratil. Rezignujem a už vlastne ani nežijem, len existujem.
Po dvoch mesiacoch väzby v hlavnom meste dochádza k udalosti, ktorá trochu oživuje jednotvárny život v izolácii. Jedného dňa začujem vyklepávať morzeovkou na stenu svoje meno. Vrhám sa k stene, ktorá susedí s vedľajšou celou a – takisto morzeovkou – vyklepávam otázku:
Kto si?
Z druhej strany zaznie vyklepávaná odpoveď:
Maťo. Spláchni si vodu na záchode!
Prichádzam teda k záchodu, splachujem vodu a potom načúvam. Z druhej strany sa cez záchod ozýva Maťov hlas:
„Si to ty, Miloš?“
„Áno, ja,“ odpovedám cez tento nezvyčajný ciktelefón a o chvíľu sa stáva toaleta prostredníkom dlhej výmeny názorov medzi nami.
„Na tej cele, kde si teraz ty, Miloš, bol predtým Laco. Za mnou je Blonďák a za ním Kamil.“
„Blonďáka je mi ľúto. Dostal sa do nešťastia zato, že išiel ako poslušný psík za Lacom.“
„To hej. A čo ty? Teba odsúdia zato, že si Timimu zabránil povraždiť všetkých príslušníkov.“
„Nie, nie! Mňa odsúdia preto, lebo ste klamali a aj preto, lebo to tí hore chceli,“ smutne konštatujem.
Po chvíli útočím na Maťa výčitkou:
„Prečo ste pred vyšetrovateľom vypovedali, že ja som vás zviedol na útek a dokonca že som sám povraždil všetkých príslušníkov?“
„Nehnevaj sa, Miloš, ale čo sme mali robiť? Denne nás tu mlátili a výsluchy nám robili bez právnikov. Keď sme písali sťažnosti, bili nás ešte viac. Naše sťažnosti išli cez nich a všetky končili v koši. Mne už bolo všetko jedno. Podpísal by som im i tretiu svetovú vojnu. A chlapcom by si nemal vytýkať, že v prvých výpovediach vypovedali proti tebe. Oklamali nás. Povedali nám, že si mŕtvy a tak sme všetko hodili na teba. Veď mŕtvemu ti to nemohlo ublížiť a nám by to aspoň trochu uľahčilo osud. Ale keď žiješ, to mení situáciu. Zmeníme výpovede a každý si odsedí svoje... Miloš, mám k tebe jednu prosbu.“
„O čo ide?“
„Nehovor na súde, ani pred vyšetrovateľom, že som sa Slobodníkovi vyhrážal na kúpeľke podrezaním krku a ani to, že som vás čakal pred bránou! Vieš, že sedím za dvojnásobnú vraždu a na súde mi hneď prišijú nejakú ďalšiu, ak im to povieš. My s chlapcami sme sa už dohodli na všetkom. Laco nám poradil, čo máme hovoriť.“
„Ak si nikoho nezavraždil, nemáš sa čoho obávať. Timi sa predsa sám chválil, že on zabil Slobodníka a na bráne si ty nebol.“
„No to hej, Miloš, ale pred bránou bol zabitý taký mladý bachár a môžu to pripísať mne. A takisto i Slobodníka, lebo ja a Laco sme pri ňom zostali, keď ste odišli preč. Ja som bol pred kúpeľkou a Laco sa na kúpeľke o niečom bavil s Slobodníkom. Laco sa s ním potom pohádal, tak som vošiel dnu a nakopal som Slobodníka do papule.“
„O tom mladom zavraždenom pred bránou som sa dozvedel zo spisov. A ako vieš, bol to môj priateľ... ak sa to tak dá nazvať. Bol to správny mladý chlapec. Mal dvadsaťjeden rokov. Keby som bol vtedy vedel, že ho zabil Timi, v momente bz som Timiho zastrelil. Aj tak som ho mal zastreliť a potom aj seba. Dnes by ste tu neboli... No hej, počkaj! Timi toho chalana pred bránou nemohol zabiť. Veď nebol vonku. Takže si ho musel zavraždiť ty! Zavraždil si ho? Ale pravdu!“
„Nie, Miloš, nezabil som ho! Musel ho niekto zabiť, až keď sme prišli na bránu po druhýkrát. Laco ostal chvíľu pred bránou, tak to mohol urobiť on. Ja naozaj neviem, ale takto mi to vychádza. A čo sa týka Slobodníka, tak jeho som neznášal. Riadne som ho nakopal, ale nezabil.“
Na chvíľu váham, či mám Maťovi uveriť, ale keďže sa Dilino sám chvastal, že Slobodníka zavraždil on, postupne nadobúdam presvedčenie, že mi Maťo skutočne hovorí pravdu. O zavraždení mladého príslušníka, s ktorým som sa priatelil niekoľko týždňov, som sa dozvedel až od vyšetrovateľa. Nechcel by som teda bezdôvodne podozrievať Maťa z niečoho, čo nespáchal, preto napokon uzatváram debatu slovami:
„Ak mi dáš čestné slovo, že si nikoho nezabil, tak nie je podstatné, či si pred tou bránou bol. Preto poviem, že neviem, kde si sa v tom čase nachádzal.“
Maťo mi už nestačí dať čestné slovo, pretože nás načape bachár, ako sa rozprávame cez toaletný telefón a mňa potom premiestňujú na inú celu.