Štrnásť mesiacov po krvavom inferne ma odsudzujú na doživotie. Bol som na to už dlhú dobu duševne pripravený, ale keď predseda senátu odrieka môj ortieľ smrti zaživa, zahmlieva sa mi pred očami a podlamujú sa mi kolená.
„Ježišu, pomôž mi! Prosím Ťa! Len Ty mi môžeš pomôcť! Pomôž, Pane! Prosím!“ šepkám vrúcne modlitby.
Myšlienka na Spasiteľa mi dodáva silu vydržať kruté údery osudu. Božský Spasiteľ preberá časť z mojej bolesti na seba a dáva mne, nešťastnému stroskotancovi, silu niesť ten ťažký kríž. Len s Jeho pomocou budem môcť uniesť tú nesmiernu ťarchu.
Doživotný trest som dostal na základe nepravdivej výpovede Valtera, podľa ktorej mal Dilino v ruke dekoratívny nôž s ozubenou čepeľou, ten nevinný nôž, ktorý nemal na svedomí vraždy. Skutočnosť však bola iná a ozubený nôž som mal ja. Dilino vraždil druhým nožom, nožom s hladkou čepeľou a rukoväťou z parožia.
Súd dospel k záveru, že sme si s Dilinom nože vymenili pred osudnými vraždami. Lenže sám Dilino uvádzal vo svojej výpovedi, že mal nôž s hladkou čepeľou a rukoväťou z parožia. Aj vychovávateľ vypovedal, že ho Dilino ohrozoval nožom s hladkou čepeľou a rukoväťou z parožia. Súd však tieto výpovede ignoroval. Nikoho nezaujímala pravda. Rozsudok bol vlastne pripravený už dlho vopred a nebolo možné na ňom niečo meniť. Nezmenili ho ani výpovede mojich bývalých komplicov.
Maťo pred súdom vypovedal okrem iného toto:
„Miloš Slobodníka nezabil. Dal ho živého na kúpeľku a potom odišiel. V kúpeľke ostal Laco a ja som stál na chodbe pred kúpeľkou.“
Nato sa ho predseda senátu spýtal:
„Tak kto ho potom zabil?“
„To neviem, ale na sto percent viem, že Miloš to nebol.“
Podobne vypovedali i ostatní. Ani jeden nevypovedal, že som Slobodníka dobodal ja. Napriek tomu súd prišil vraždu Slobodníka práve mne.
Bol som teda odsúdený na smrť zaživa v kamennej hrobke.
Po pojednávaní sa ešte predseda senátu snaží vniesť lúč svetla do tej tmy, ktorá ma zastiera, a pred všetkými mi hovorí:
„Miloš, verím, že za dobré správanie vás po dvadsiatich piatich rokoch prepustia.“
Mám pocit, ako keby chcel predseda senátu povedať:
Viem, že si v tom iba zhodou okolností a že si nikoho nezavraždil, ale ja som dostal príkazy zhora.
Lenže nič také predseda senátu nahlas nepovie. Ako by aj mohol? Nemôže predsa on, vysoký predstaviteľ justície, ísť proti neporaziteľnej justičnej mašinérii! Veď by to bola justičná samovražda!
Pri odchode zo súdnej siene prichádza za mnou môj obhajca a hovorí mi:
„Je mi to ľúto. Všetci prísediaci boli proti tomu, aby vám dali doživotný trest, ale predseda senátu trval na doživotí a on má v našom systéme hlavné slovo. Keby vás súdili v Amerike, bol by váš trest iný, ale my sme na Slovensku. Jediná možnosť je odvolať sa, ale rátajte s tým, že Najvyšší súd rozsudok tohto súdu potvrdí.“
Obhajca veľmi dobre pozná fungovanie justičnej mlynice a stáva sa v tomto prípade zlým prorokom. Najvyšší súd po roku skutočne potvrdzuje rozsudok krajského súdu.